Jack a Lujza: Šarmantný princ

By Majkl Black

Jack túži po peniazoch. Lujza túži po láske. A krásny Leon túži po Lujze. Lenže ?o ak sa im ich túžby splnia? ?o ak sa Jack dostane k naozaj ve?kým peniazom? Ako s ním bohatstvo zamáva, ke? o peniazoch ni? nevie? A podarí sa mu ochráni? jeho lásku k Lujze? Isté je len to, že to Leon nenechá len tak. Najmä ak chce peniaze aj Lujzu pre seba... Toto dobrodružstvo bude nielen o láske, ale aj o ve?kých peniazoch a o tom, ako s nimi naloži?.

• Language: Slovenčina
• Publisher: Majkl Black
• Release date: May 20, 2024
• ISBN: 9788057051725

Book preview

V tej chvíli sa na hrade Houska začali diať divné veci. V ten teplý letný večer sa vzduch nehýbal, slnko pomaly zapadalo nad krásnym českým krajom. V tmavom hradnom parku sa jedna po druhej lenivo odliepali od zeme mušky svetlušky a zažínali svoje lampáše. Vietor, ktorý celý deň povieval okolo hradu, teraz ustal. Vo vzduchu bolo počuť cvrlikanie cvrčkov, občasné zapískanie jastraba, dokonca aj tichý škrek mačky, ktorá sa zatúlala k hradnej bráne. Vysoké stromy boli vzpriamené, vyzerali ako vojaci, ktorí ticho strážia toto magické miesto.

V jednej chvíli však aktivita ustala. Svetlušky sa náhle zháčili. Ako keby sa niečoho zľakli, akoby ich náhle niekto zastavil a ony sa so strachom vrátili naspäť na zem. Trepot ich krídiel utíchol a utíchlo aj tlmené šuchotanie lístia na okolitých stromoch. Vyzeralo to, že niekto zastavil čas.

Čo to bolo za miesto? Prečo postavili hrad práve tu? Úplne mimo ľudí? Keď sa človek rozhliadol okolo seba, uvedomil si, že toto miesto nebolo ničím zaujímavé. Neboli tu cesty, skaly ani rieka, nebolo tu nič. Kopce neboli vôbec vysoké. Všade boli len samé lesy a vysoké borovice. Nebola tu žiadna obchodná cesta, ktorú by hrad Houska mohol strážiť, či aspoň rieka, v ktorej by sa dali loviť ryby alebo po nej prevážať tovar. Tak prečo hrad stál na takomto mieste? Úplne od veci?

Veď také hrady mali vždy svoju úlohu.

Nachádzali sa uprostred rušných obchodných ciest a králi, ktorí v nich bývali, si vždy dali záležať na tom, aby boli vysoko nad zemou. Hrady mali väčšinou vynikajúci výhľad a cesty strážili tak, aby mali obchodníkov vždy pod kontrolou. Stráže z vysokých múrov pozorovali karavány, ktoré prevážali tovar, a keď bolo treba, zbehli dolu a vypýtali si od obchodníkov odmenu za to, že mohli prejsť ich krajom. A keď bol takýto hrad nad riekou, o to lepšie. Neprístupné a dravé rieky ho chránili a navyše umožňovali, aby po nich na lodiach zvážali tovar a uľahčili tak život unaveným koňom či ťavám.

Široká rieka takisto chránila hrady pred dobyvateľmi, a preto mnohé z nich vydržali majestátne stáť celé stáročia. V mestečkách pod hradbami to žilo rušným životom, bývali tam ľudia a hmýrili sa tam ako v mravenisku.

V stánkoch ste mohli dostať čerstvú zeleninu, mäsiari predávali čerstvé mäso a šikovní kováči vám na počkanie opravili odtrhnuté koleso či zatúlanú podkovu. Jednoducho, vládol tam čulý ruch.

Ale hrad Houska?

Nikomu, kto k nemu prišiel, nedával zmysel. Nemal žiadnu logiku.

Stál úplne osamotený uprostred nepriechodného lesa. Ak by o ňom človek nevedel, v živote by ho bez mapy nenašiel. Veď len predrať sa vysokými borovicami nebolo ľahké. Človek tam po chvíli zablúdil. A keď sa stratil z cesty, ľahko sa mohlo stať, že ho už nikdy nenašli. V lesoch pobehovali diviaky či stádo obrovitánskych zubrov, akýchsi bizónov Európy. Boli veľké, majestátne a neškodné. Väčšinu dňa prežúvali trávu, mykali dlhým chvostom a dodávali zvláštne čaro tomuto beztak tajomnému miestu.

Poloha hradu Houska však nebola to jediné, čo na ňom bolo zvláštne. A nebolo to ani to, že na rozdiel od väčšiny hradov nestál ani na vysokej skale, ale iba na malom kopčeku, ktorý by ste ľahko prehliadli. Úplne najzvláštnejšie bolo, že hrad nebol chránený pred vonkajším nepriateľom. Nemal vysoké kamenné hradby, cez ktoré by sa nedalo preliezť alebo by ich nevedeli za tie stáročia dobyť nájazdy odvážnych bojovníkov. Nemal dokonca ani vodnú priekopu, cez ktorú by sa doň vchádzalo padacím mostom a ktorý by sa dal v prípade potreby aspoň vytiahnuť, aby sa útočníci tak ľahko k nemu nedostali. Na prvý pohľad sa zdalo, že ho pred možným útokom zvonku nič nechráni. Azda len živý plot z kríkov a nenápadná bránka, ktorá sa dala ľahko otvoriť. Stačilo stlačiť kľučku.

Kým ostatné hrady v Európe boli obklopené jazerami a rybníkmi, hrad Houska sa ešte aj v tomto líšil. Nikde nebolo po vode ani stopy. Nič. Ani jediná kvapka. A ak aj bola, muselo ju niečo vysať. Akési neviditeľné teplo, ktoré si ju vzalo so sebou.

Keď človek prišiel k hradu, náhle začal mať veľmi zvláštny pocit. Pri pohľade naň sa návštevník cítil nevysvetliteľne úzkostne. Hrdlo mu zovrelo, ako keby sa nad týmto miestom vznášalo neviditeľné tajomstvo. Tých pár ľudí, čo sa odtiaľto dostalo živých, opisovalo , že cítili sucho v ústach alebo ich náhle začalo niečo škrtiť. Opisovali stav, keď mali pocit, že musia vziať nohy na plecia a čo najrýchlejšie odtiaľ odísť. Nohy im zmeraveli, telo sa im prestalo hýbať a ostalo bez pohybu, akoby im niekto alebo niečo dalo poslednú výstrahu a odhováralo ich od toho, aby tam ostali. Bol to silný a veľmi nepríjemný pocit. Pravdupovediac, tí ľudia, čo prežili, mali väčšinou spoločné jedno – ten vnútorný hlas poslúchli. Otočili sa a nikdy viac sa na tom mieste neukázali.

Tí, čo napokon vkročili do jeho brán, už také šťastie nemali. Tí, čo otvorili drobnú, nenápadnú železnú bránu s ornamentmi, väčšinou okamžite pochopili, že hrad Houska netreba brániť pred nepriateľom zvonku.

Strážil ľudí, ktorí sem prišli, pred nepriateľom, ktorý sa skrýval na hrade.

Odháňal ich od toho, aby sa k hradu čo i len priblížili. Preto tu už dlhé roky nikto nebýval.

Nepriateľ bol priamo tu. Vnútri. A kamenné steny mali jedinú úlohu. Aby sa nikdy nedostal z hradu von.

Lenže čo sa ukrývalo v jeho vnútri? Čo bol ten dôvod, aby štyri vysoké a pevné steny chránili niečo, čo z hradu nikdy nemalo uniknúť? Prečo boli štyri strážne veže, ktoré pripomínali strážne veže vo väzení, vnútri hradu a nie vonku?

Koho tam strážili?

Štyri vysoké steny tvorili nepriechodnú hradbu a v strede hradu, priamo medzi nimi, bolo nádvorie. Nebolo ani príliš vysoké a tých pár okien na nich neprepúšťalo dovnútra takmer žiadne svetlo. Na prvý pohľad nič nenasvedčovalo tomu, o aké miesto v skutočnosti ide.

Hrad nemal príliš veľa miestností a nebol ani taký veľký ako ostatné hrady. Človek sa po ňom nemohol hodiny túlať ako na bežných hradoch, nenašiel tam toľko skrytých miestností, výklenkov a balkónov ako zvyčajne. Dokonca ani malé vnútro hradu nepôsobilo ako na nejakom kráľovskom dvore. No bolo tam desivé ticho.

Priamo uprostred nádvoria bola studňa. Nič viac. Len malá kamenná studňa. Za normálnych okolností by v nej človek našiel vodu, ale tu po vode nebolo ani stopy. Jej steny boli úplne vysušené. Navyše sa zdalo, že je zle zahádzaná zeminou. Akoby to niekto urobil v chvate, no nestihol to dokončiť. Keď začalo pršať, hlina sa zmenila na hnedé blato.

Legenda hovorila, že práve tu, na malom hrade uprostred severných Čiech, na mieste obklopenom nekonečným množstvom borovíc, sa nachádzala strašná brána do pekla, že tu bolo miesto, kam sa vchádzalo do nekonečného podzemia, v ktorom vládli vládcovia posmrtného života. Práve tu mal byť vchod do hlbín večného ohňa.

Poviete si – pekná blbosť, však?

No domáci obyvatelia sa tomuto miestu vyhýbali, ako len mohli, pretože cítili jeho zvláštnu silu. Nikto z nich sem nechodil cez deň, nieto ešte v noci. Pastieri kráv ich radšej nechali napospas osudu, akoby sa za nimi mali vybrať k hradu Houska, ak sa im tam niektorá z nich zatúlala. Rodičia zakazovali svojim deťom, aby sa k hradu čo i len priblížili, a historky o ňom ich pred ním vystríhali. Poľovníci dokonca rozprávali o tom, ako sa hradu vyhýbali aj miestne zvieratá. Akoby aj ich odrádzala zvláštna sila, ktorú hrad vyžaroval.

Zároveň to však bola táto sila, ktorá ich k hradu Houska a jeho studni uprostred nádvoria priťahovala ako magnet. Nečudo, že chceli už pred mnohými stáročiami stoj čo stoj zistiť, či je na tých rečiach niečo pravdivé. Tajomná studňa im jednoducho nedávala spávať. Vtedy ešte nebola zahádzaná zeminou. Miestni chceli vedieť, či tam dolu naozaj vládnu zlé sily.

A tak tam jedného dňa, pred mnohými stáročiami, spustili trestanca odsúdeného na smrť. Chudák nešťastník, pán hradu mu sľúbil, že ak sa na ťažnom lane spustí dovnútra do hlbokej diery, daruje mu slobodu. Čo mal trestanec robiť?

Nechal sa priviazať pevným lanom, nasadol do dreveného vedra a pomaly ho začali spúšťať dolu, meter po metri.

Na túto udalosť sa zhŕklo tých pár ľudí, ktorí dokázali v hrade vydržať. Mladučký trestanec na nich úpenlivo pozeral, akoby ich prosil, aby si to na poslednú chvíľu rozmysleli. Očami na nich visel, ale oni mali tváre ako z kameňa.

Sluha točil kolesom a lano vŕzgajúc spúšťalo trestanca do nekonečnej tmavej diery, až im po chvíli úplne zmizol z očí.

Niekoľko minút sa nič nedialo. Lano sa nudne posúvalo a ľudia zvedavo nazerali dovnútra studne. Tmavá čierna diera im však nedovolila čokoľvek uvidieť. Keď sa snažili zakričať na trestanca, ako je na tom, nedostalo sa im odpovede. Zjavne už bol v studni hlbšie, ako si mysleli.

A potom to náhle prišlo.

Chvíľu trvalo, kým začuli prvé výkriky. Z diaľky, z obrovitánskej hĺbky, najprv takmer nečujne, ako keby sa im to len zdalo. Neboli si istí, či ich uši neklamú. Potom však začali výkriky postupne silnieť, až prerástli do neznesiteľného revu, ktorým ich trestanec prosil, aby ho vytiahli. Sluhovia, ktorí ho spúšťali dvomi rukami dole, sa na seba pozreli a potom začali horúčkovito obracať koleso. Ako splašení ťahali lano zase nahor, až od tej rýchlosti takmer začalo horieť. Šialený rev neustával, naopak, silnel a bol čoraz hrozivejší.

Keď po chvíli vytiahli odsúdenca na smrť opäť hore na svetlo, chvíľu sa nehýbal. Hlavu mal sklonenú od vyčerpania, ledva dýchal a bol schúlený do klbka. Keď ňou konečne mykol a rozhliadol sa okolo seba, osadenstvo hradu sa rozostúpilo v nemom úžase. Mladý muž, ktorého iba pred chvíľou spustili do diery, mal teraz šedivé vlasy. Jeho tvár bola zvráskavená a pripomínala tvár starca. Nechty na rukách mu sčerneli a predĺžili sa, akoby sa celý deň hrabal v kozube. Za niekoľko minút zostarol azda o päťdesiat rokov. Namiesto svižného mladíka teraz pred nimi stál zhrbený, zostarnutý muž.

V očiach mal šialený výraz a po chvíli ticha z neho vyšiel škrekľavý výkrik. Začal ziapať ako zmyslov zbavený a prestal až o niekoľko hodín, keď v hradnej cele odpadol do bezvedomia od únavy a nevládal sa pohnúť.

Tak to išlo niekoľko dní, až sa pán hradu rozhodol, že ho odtiaľ musí odviezť preč.

No skôr ako to stihol, mladý väzeň zomrel. Neuniesol svoj stav. O tom, čo dolu v tej prekliatej diere videl a zažil, nechcel hovoriť a nedonútili ho k tomu ani vyhrážky, že mu rozviažu jazyk horúcimi kliešťami.

Nebolo tej sily, čo by ho donútila hovoriť o tých strašných veciach, ktoré videl. Len sedel schúlený, opretý o stenu svojej cely a s neprítomným pohľadom v očiach si čosi opakoval. Neustále a dokola čosi mrmlal. Mykalo mu hlavou zo strany na stranu a jeho sivé starecké vlasy sa mu ešte viac predĺžili. Potom náhle vyskočil a so strašným revom sa začal trhať, kam až ho reťaze pustili. Búchal si rukami do hlavy a miestami to vyzeralo, že ak by mohol, vyskočil by aj z vlastného tela.

Takýto pohľad sa nedal uniesť a vystrašené výkriky sa nedali počúvať.

Pre obyvateľov hradu bolo vykúpením, keď po niekoľkých dňoch umrel.

Tento zážitok bol pre ľudí, čo to videli na vlastné oči, natoľko silný, že sa rozhodli okamžite opustiť záhadný hrad.

Tých pár jedincov, čo tam ostali, začalo zasypávať studňu, ale nikdy sa im to celkom nepodarilo. Napriek tomu, že tam celé mesiace nosili zeminu z okolitých lesov, akoby jej nikdy nebolo dosť. Neustále sa strácala, padala stále hlbšie a hlbšie, a tak to po nejakom čase vzdali.

Bránu do pekla sa nikdy nepodarilo úplne zakopať.

Roky ubiehali, ľudia sa rodili a umierali a tí, čo zostali, pomaly na nešťastného trestanca zabudli. Príbeh o tom, ako sa po spustení do studne na hrade Houska zbláznil, postupne zapadol prachom.

Nie však úplne.

Nebola to totiž jediná čudná vec, ktorá sa na hrade odohrala. Historky o tom, čo sa tam vtedy dávno trestancovi stalo, si postupne žili vlastným životom a priťahovali dobrodruhov z celého sveta. Správy o tajomnom hrade sa rozšírili a po čase sa stalo prejavom veľkej odvahy, keď na opustený hrad niekto pricestoval a vydržal tam viac ako pár hodín. Hľadači tajomna a zážitkov z okolitých krajín sa sem zbiehali ako osy na med, len aby si dokázali, že nemajú strach.

Podivné zvuky, trhliny v skalách a lámavý zvuk, ktorý vychádzal z okolitých stien, po chvíli odradili aj tých najväčších odvážlivcov. Miesto bolo príliš strašidelné na to, aby tam ktokoľvek z nich strávil noc. Nikto na to nenašiel odvahu.

Až jedného dňa, bolo to pred dvesto rokmi, našiel sa jeden slávny český spisovateľ, ktorý tú odvahu mal.

Rozhodol sa na hrade Houska stráviť jednu jedinú noc.

Deň mu prešiel úplne pokojne a milý spisovateľ ho strávil tým, že sa prechádzal po hrade. Bolo to niekedy okolo poludnia, keď na svojich potulkách hradom objavil skrytú dieru v stene. Roky ju nikto nevidel, keďže bola v nepoužívanej miestnosti, teraz opustenej a zaprášenej, navyše tesne za rohom, ktorý vyzeral, ako keby tam ani nebol a stena sa tam končila. Spisovateľ ju objavil čírou náhodou, aj to len preto, že mu na zem spadli zápalky, keď si chcel zapáliť fajku.

Večer sa do pukliny vybral aj so zapálenou fakľou. No okamžite, ako do diery v stene vstúpil a podišiel niekoľko krokov, fakľa zhasla. Niekoľkokrát sa ju pokúšal zapáliť, ale nepodarilo sa mu to. Akoby mu ju sfukovali neviditeľné ústa. Spisovateľ sa však nevzdal a napriek tomu, že nič nevidel, išiel stále ďalej. Bol si istý, že ho hlinená a mokrá podlaha pod jeho nohami zavedie hlboko dovnútra hradnej steny, na miesta, kde ešte nikto pred ním nebol. Klesal hlbšie a hlbšie a v čírej tme pred sebou nesmelo hmatal rukami. Vyžadovalo si to neskutočnú odvahu, pohybovať sa po tomto mieste v úplnej tme, ale spisovateľ sa nebál. Rukami nahmatával kamenné steny a občas narazil na niečo, čo pripomínalo cencúľ v jaskyni. Na rozdiel od cencúľov tu bolo všetko úplne suché a po vlhkosti nebolo ani zmienky. Ako keby niekto vysal z týchto chodieb vodu, spisovateľa začalo po chvíli sužovať sucho aj v hrdle.

Začal sa potiť, mal nevysvetliteľne čudný pocit a výsledkom bolo, že ho odvaha pomaly opúšťala. Bolo to už niekoľko desiatok minút, čo klesal stále hlbšie a hlbšie, a, veru, začal aj premýšľať o tom, či urobil dobre. Najmä v tej chvíli, keď sa mu zazdalo, akoby namiesto suchej a chladnej steny chytil niečo, čo mu pripomínalo ľudskú ruku. Čudná situácia sa zopakovala aj neskôr, keď náhle narazil do niečoho, čo sa okamžite uhlo a odbehlo preč. Zacítil silný zápach pripomínajúci síru, smradľavú látku, ktorá sa používala na zapaľovanie krbov. V tej chvíli si odvážny spisovateľ definitívne uvedomil, že urobil veľkú chybu.

Na výčitky však už bolo neskoro. Chcel sa vrátiť, ale nevedel ako. V čierno-čiernej tme sa stratil a okrem toho, že nevidel ani na centimeter pred seba, nevedel, ktorým smerom sa má vybrať. Nech sa vybral kamkoľvek, po chvíli narazil na mäkké telesá pripomínajúce ľudí.

Steny sa začali zužovať a o pár okamihov neskôr sa zúžili úplne. Bol obkľúčený a nemohol sa pohnúť.

A potom sa okolo neho z ničoho nič rozsvietilo svetlo.

Trvalo niekoľko predlhých rokov, kým milý spisovateľ prehovoril o tomto zážitku a o tom, čo v ten deň v hlbinách hradu Houska videl. Až jedného večera sa zdôveril svojmu najlepšiemu priateľovi s tým, čo sa tam vtedy vlastne stalo.

Opísal mu, že po tom, ako sa zažalo svetlo, nesmelo otvoril oči a rozhliadol sa. Okolo neho stáli bytosti, ktorých pôvod si nedokázal vysvetliť. Boli vysoké, škaredé a sálalo z nich čisté zlo. Nevedel, či sa naňho smejú, alebo sa škodoradostne škeria, no bol si istý, že nadišla jeho posledná hodina.

Avšak nestalo sa tak. Namiesto toho sa začali diať čudné veci.

Bytosti sa rozostúpili a steny sa začali hýbať. V tej chvíli spisovateľ videl minulosť ako v nejakom filme. Na stenách pred ním sa začali objavovať výjavy, ktoré poznal z historických kníh. Videl mamuty, ako sa pomaly presúvajú po nekonečných pastvinách a prežúvajú vysoké byliny. Videl planéty, ako sa točia okolo Zeme a obiehajú okolo nej s prekvapivou istotou a pokojom. Videl prvých dobyvateľov v Južnej Amerike, ako si priviezli niekoľko koní a psov a pred nimi sa skláňajú tisíce polonahých Indiánov a v rukách držia zlato.

Videl však aj niečo iné. Ľudia, ktorí sa okolo neho teraz ako vo filme pohybovali, mali nové a moderné šaty, aké doteraz nikto nikdy nevidel. Jazdili na čudných strojoch s kolesami obutými do niečoho čierneho a mäkkého. Videl výjavy z vojny, strašnej vojny, v ktorej po sebe ľudia strieľali železnými mašinami a na oblohe sa s revom premávali stroje oveľa väčšie ako vtáky, no omnoho rýchlejšie. Spisovateľ stál v nemom úžase nad tým, čo videl. Pretože to, čo videl on, ešte pred ním nikto vidieť nemohol. Karel si uvedomil, že obrazy, ktoré pred ním teraz bežia, sa ešte nestali. Že sa ešte len udejú.

Skrátka, slávny český spisovateľ Karel Hynek Mácha si uvedomil, že vidí budúcnosť. Strašnú a bolestivú budúcnosť. V mnohých ohľadoch aj krásnu a fascinujúcu. Videl umierať ľudí v druhej svetovej vojne, vo vojne horšej, ako si dovtedy ktokoľvek vedel predstaviť. Videl aj úžasné vynálezy, ktoré na ľudstvo čakali, videl autá a lietadlá a lokomotívy, videl pokrok, ku ktorému ľudstvo smeruje.

Pretieral si oči, aby sa uistil, že to celé nie je len sen. Bola to však skutočnosť. Krásna, a zároveň strašná a desivá budúcnosť. A odohrávala sa priamo tu, pred ním. Nebolo možné, že by to bolo niečo iné. Pretože videl veci, o ktorých v tom čase ľudia ešte netušili. Veci, ktoré sa mali udiať, stroje, ktoré mali prísť o desiatky rokov spolu s ľudským pokrokom, a miesta, ktoré ešte neboli vybudované.

Zrazu sa obraz zmenil. A jeho to prenieslo do Prahy a jasne si uvedomil, že stojí na Staromestskom námestí a pozerá sa na Pražský orloj. Okolo neho chodili stroje na štyroch kolesách, boli to autá, aké dnes už poznáme. Ľudia nosili moderné oblečenie a na nohách mali topánky z materiálov, ktoré nepoznal. Ako to bolo možné?

Pokiaľ ho pamäť neklamala, Praha bola od Housky vzdialená minimálne sedemdesiat kilometrov. Ako bolo možné, že sa sem dostal, že stál na jednom z jej najkrajších námestí? A predsa ani na sekundu nezapochyboval, že sa mu to nesníva. Obrazy boli príliš živé, príliš krásne, presvedčivé a príliš neuveriteľné na to, aby pochyboval o tom, či sú skutočné. Všetko v nich bolo skutočné. Miesta aj ľudia, oblečenie, jedlo aj obchody. Väčšinu z toho nepoznal a nikdy nevidel.

Potom obrazy náhle ustali.

Príšery okolo neho ešte stále stáli. Dívali sa naňho. Zdalo sa však, že sú čoraz ďalej. Potom sa náhle rozplynuli a zmizli bez slova rovnako nečakane, ako sa objavili. Keď sa svet okolo neho vrátil do normálu, milý spisovateľ si uvedomil, že stojí v lese a spoza stromov náhle zbadal obrysy hradu.

Utrel si spotené čelo, nesmelo sa usmial a potom, ako mu ešte raz venoval jeden dlhý a zamyslený pohľad, sa tam už nikdy viac neobjavil.

Že teda o hrade Houska, ktorý ležal na konci nádhernej Českej republiky, takmer na hraniciach s Nemeckom, veľa ľudí nikdy nepočulo, nie je žiadnym prekvapením. Dlhé roky nebol vôbec známy.

Takmer nikto o ňom nevedel. Takmer. Pretože jeho tajomstvo bolo strážené ako ten najtajomnejší poklad, ako keby jeho prezradenie mohlo napáchať nenapraviteľné škody.

Iba pár ľudí vedelo, prečo hrad Houska nazývajú bránou do pekla.

Teraz sa brána otvorila.

Začalo sa to pomaly, takmer nenápadne. Presne o polnoci, práve v deň, keď Jack s Lujzou stáli na terase Budmerického zámku, hlina, ktorá zakrývala zasypanú studňu na hrade, sa začala prepadávať. Najprv pomaly, akoby sa z nej škrabali mravce. Potom sa to zrýchľovalo, až napokon v jednom okamihu úplne zmizla do hlbín. Obrovitánska masa zeminy, ktorou bola pokrytá studňa uprostred hradu, sa náhle zrútila do temnoty. Nikto to nevidel a nikto to nepočul, pretože na hrade Houska v tej chvíli nikto nebol. V ten letný večer tam vládli pokoj a úplne ticho, ale všetko sa malo v okamihu zmeniť.

Po chvíli, keď sa nič nedialo, zrazu vzduch preťal ostrý škrekot. A potom ďalší a ešte jeden. Z hlbín zeme sa začali vykrádať príšery. Jedna za druhou, revali ako o život a snažili sa cez seba predrať.

Ak by okolo hradu Houska žili ľudia, výkriky by ich vytrhli zo spánku. Nik ich však nepočul. Jedna za druhou začali sa do nočnej tmy vynárať z hlbín hradnej studne a zhromažďovali sa na nádvorí. Zúrivo pobehovali sem a tam a narážali do múrov, ktoré ich obklopovali. Kričali na seba a naťahovali si unavené časti tiel, ktoré stáročia ležali ukryté v hlbinách zeme. Obrovskými nozdrami nasávali čerstvý letný vzduch, najprv nesmelo a potom rýchlo, ako keby sa ho nevedeli nabažiť.

A potom im dal niekto pokyn, tak náhle stíchli. Ticho sklonili hlavy a kňučali. Nervózne postávali, niektoré hrabali tmavými kopytami.

Ponížene čakali a postávali, kým sa zjavil ON. Démon z hlbín, ktorého sa aj samotné príšery obávali tak, že sa naňho neodvážili ani len pozrieť.

Ticho sa natiahol, nasal vzduch a vypol hruď. Odrazu sa nocou ozval kvílivý zvuk, strašnejší ako čokoľvek, čo mohlo dovtedy ľudské ucho počuť.

Vtáky s panickým strachom vzlietli zo stromov, netopiere zmätene narážali do seba a ešte aj majestátne zubry, ktoré v tichej noci nehybne ležali v hlbokých lesoch, vstali a začali utekať nevedno kam.

Príšera sa zahľadela smerom, kde v jednej z luxusných izieb Budmerického zámku spokojne spal malý chlapec.

„Jaaaaack," ozval sa nocou hrôzostrašný výkrik.

„Chcem stroj času, Jack. Iba ty mi môžeš pomôcť, Jack," znel ten hrôzostrašný hlas.

V tej istej chvíli, ale o štyristo kilometrov ďalej, Jacka niečo náhle vytrhlo zo sna. Čosi ho zobudilo a on sa zmätený a vystrašený posadil na posteľ. Utrel si čelo, rozhliadol sa okolo seba a na chvíľu zažal baterku, ktorú mal vždy pri posteli.

Všetko bolo v najlepšom poriadku.

Nábytok v izbe bol na svojom mieste. Cez okno s dlhými zamatovými závesmi videl, ako mesiac osvetľuje budmerický park. Jack vstal z postele a podišiel k oknu. Odhrnul ťažké závesy a pozrel sa von. Strom, v ktorého korune sedával s Lujzou, sa takmer nehlučne pohojdával zo strany na stranu. Obďaleč, na veľkej lúke, spali pod svitom mesiaca srnky. Jack ich videl, ako ticho ležia.

Lujza spala vo vedľajšom apartmáne, v rozľahlej izbe, v ktorej bývala so svojím otcom. Všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku.

Lenže nebolo. Dokonca aj Jack to cítil, a to napriek tomu, že bola pokojná a teplá letná noc. Ešte raz sa nepokojne rozhliadol okolo seba, potom zhasol baterku a znovu si ľahol. Chvíľu mu trvalo, kým zaspal.

Príšery v hrade Houska už nemalo čo zastaviť. Vysoké múry okolo studne, ktoré chránili nádvorie, na to rozhodne nestačili. Trvalo to len chvíľu, ale príšery sa náhle dali do pohybu. Steny, ktoré ich mali zastaviť, pre ne neboli žiadnou prekážkou. Jedna za druhou po nich liezli tak ako pavúky. Bez najmenšej námahy sa v tichu noci šplhali hore po stenách, a keď sa dostali až úplne navrch, na chvíľu zastali. Z výšky hradu sa rozhliadli po nádhernom českom kraji. Potom po vonkajšej stene zliezli a vydali sa priamo k hustému lesu. Príšery z hlbín zeme sa dostali von a teraz sa jedna za druhou vybrali do sveta. S jedinou úlohou – nájsť malého chlapca menom Jack

Ráno sa Jack spokojne natiahol a rozhliadol sa okolo seba. Izba, v ktorej spal, bola veľká a priestranná. Zvonku už do izby prenikalo ostré svetlo. Miestnosť viac pripomínala salónik ako bežnú izbu. Nábytok v nej bol starožitný a väčšinou bol čiernej farby a lemovaný zlatom. Bolo jasné, prečo tejto miestnosti vraveli Čierna izba. Bola to najluxusnejšia časť Budmerického zámku, vyhradená pre tých najvzácnejších hostí. Preto Jack nechápal, prečo ju Lujzin otec ponúkol práve jemu.

Okrem čierno-zlatého nábytku viselo v miestnosti veľké zlaté zrkadlo s vyrezávanými hranami. Čierna bola aj komoda, ktorá však bola zamknutá. Iba koberec bol sivý a veľmi mäkký. Až mal Jack pocit, že sa pokojne vyspí aj na zemi, ak by bolo treba.

Lujzinho otca už zjavne nebavilo pozerať sa, ako Jack neustále mizne do podzemia, a tak mu veľkoryso ponúkol, že môže prespávať tu. Bolo to rozhodne pohodlnejšie ako malá tmavá kobka v podzemí, kde bežne spával. Jack to s nevôľou prijal a povedal, že si to teda na pár dní vyskúša. Ak by sa mu v novej izbe nepáčilo, dolu do podzemia sa môže kedykoľvek vrátiť.

Napokon, aj tak tam mal stále odložené všetky svoje veci.

Jack sa ešte raz vystrel a zahľadel sa na krištáľový luster.

„Slušné," pomyslel si, keď si ho pozorne obhliadol.

„Na toto sa dá zvyknúť," povedal si nahlas sám pre seba.

Potom si spomenul na udalosť z dnešnej noci a razom sa postavil.

„Čo to bolo? Čo to len mohlo byť?" rozmýšľal.

Divný pocit, ktorý ho v noci prebudil, bol razom späť. Niečo v jeho vnútri mu vravelo, že to s ním nejako súvisí. Lenže ako? Ani za ten svet to netušil. Vedel len, že ho jeho pocit väčšinou nesklamal.

Obliekol sa a vo svojej detskej roztopašnosti naň rýchlo zabudol.

Dolu v jedálni boli už pripravené raňajky a Jack vedel, že ho dnes čaká krásny letný deň s Lujzou. Bol začiatok júla a obom sa im začali prázdniny. Na školu nebolo ani pomyslenia a Jack vedel, že môže celý deň stráviť v bazéne alebo pri pingpongovom stole. A hlavne s Lujzou.

„Ach, tu si, Jack," privítala ho s úsmevom Lujza a zaklopkala si na hodinky, keď zbehol po točitom schodisku dole do jedálne. Na sebe mala modré šaty s veľkou mašľou na krku, čierne kučeravé vlasy mala zviazané do dvoch copov a usmievala sa od ucha k uchu. Jack sa na ňu milo usmial. V jedálni už boli nastúpení hostia a zdalo sa, že sú všetci v jednej veľkej družnej debate. Vznášala sa tam vôňa sladkých raňajok, zjavne kuchári pripravili palacinky s čokoládovou penou, ktoré mala Lujza najradšej.